Spomienka na život a službu Eduarda Korponaya

Eduard Korponay pôsobil ako farár vo Vyšných a Nižných Ružbachoch.

[dropcap]N[/dropcap]arodil sa 1. septembra 1814 v Levoči do zemianskej rodiny. Absolvoval piaristické gymnázium v Podolínci, pokračoval štúdiom filozofie a práva v Košiciach a teológie vo Viedni. Svoje štúdium ukončil v roku 1836. Po roku a dvoch mesiacoch, kedy pôsobil ako kaplán v Poprade, bolo jeho novým pôsobiskom, farnosť v Nižných Ružbachoch, kde slúžil už ako farár odo dňa 26. decembra 1838. [highlight]Jeho služba trvala 53 rokov, umrel 14. februára 1891.

[/highlight]

Podľa slov kronikára, sa rokom 1844 začalo veľmi nepriaznivé obdobie pre obyčajný ľud. Neúrodu spojenú s hladom, striedali choroby ako napríklad týfus. Ľudia v húfoch opúšťali svoje domovy, utekali za vidinou lepšieho života na juh. Nie všetkým sa však podarilo dosiahnuť tento cieľ, niektorí nezvládli cestu, iní sa zas rozhodli vrátiť. Napriek všetkému mali ľudia jednu vec spoločnú a tou bol neutíchajúci hlad. Ďalšie roky sa niesli v duchu revolúcie.

Eduard bojoval proti miestnemu alkoholizmu aj tak, že na vlastné náklady v Krakove vytlačil knihu, zameranú na túto závislosť, ktorú venoval aj ďalším farnostiam na Slovensku. Snažil sa viesť obyčajných ľudí aj tým, že zriadil Bratstvo kresťanskej striezlivosti.

Ľudia mu boli vďační aj za jeho rady, ohľadom vedenia ich úspor, pestovania plodín, chovu zvierat alebo včiel. O svojich drahých farníkov sa staral v chorobe aj v zdraví, obzvlášť v rokoch 1872-1873, kedy besnila cholera. Hrôzy aké prežívali Ružbašania, akoby nemali konca kraja. Lekár už strácal nádej, uľavenie zbedačeným dušiam a telám prichádzal vyslúžiť už len kňaz. Eduard však, ani v týchto ťažkých chvíľach nesklamal a zadovážil dostupné lieky pre svojich farníkov. Napriek tomu, nákaze podľahlo 131 ľudí.

Počas svojho pôsobenia vo farnosti sa Korponay venoval aj tvorbe v oblasti riešenia mravných problémov, právnych záležitostí a samozrejme aj v otázkach viery. Napísal niekoľko literárnych diel, ktoré boli inšpirované miestnymi obyvateľmi a ich životmi. Eduardovo odhodlanie, vo veci získania spravodlivej náhrady, prostredníctvom písania listov a rekurzov (sťažnosť proti rozhodnutiu súdu al. úradu) apoštolskému nunciovi či prímasovi kardinálovi do Viedne, bolo obdivuhodné. V záujme vyššieho dobra sa obrátil dokonca aj na cisára Františka Jozefa. V januári 1870 písal aj do Ríma na všeobecný cirkevný snem Vatikánsky.

Napriek svojmu zemianskemu pôvodu a bratovej funkcii podžupana Spišskej stolice, bol Eduard veľmi skromný. Mal veselú povahu, bol vtipný, ale zároveň rozhodný a prísny. Obyvatelia farnosti ho považovali za prirodzenú autoritu.

Svoje kariérne príležitosti však nevyužil, hoci ho v roku 1849 menovali za dekana, a v roku 1853 sa mal možnosť stať kanonikom Spišskej Kapituly či profesorom morálky a pastorálky v spišskom seminári.

Od roku 1863 trpel zdravotnými problémami, hlavne reumatizmom a očnou chorobou.

Jeho testament je poslednou láskavou formou ochrany svojich farníkov, kde odkázal väčšiu sumu z úspor na výstavbu kostola v Lackovej (postavili ho v roku 1908), taktiež časť úspor venoval aj na ďalšie ušľachtilé ciele, a to na stavbu fary vo Vyšných Ružbachoch, alebo na rozšírenie kostola v Nižných Ružbachoch.

Za roky oddanej služby, na počesť 65. výročia jeho smrti, mu v roku 1956 postavili nový pomník, na mieste, kde ho na vlastnú žiadosť pochovali, hneď vedľa kostola Sv. Kataríny Alexandrijskej v Nižných Ružbachoch. Zároveň mierový výbor katolíckeho duchovenstva spolu so spolkom sv. Vojtecha vykonali za účasti verejných činiteľov pietnu spomienku.

Zdroj: Štátny archív v Starej Ľubovni, Obecná kronika Vyšných Ružbách 1934 – 1961.

[pullquote-left] Mgr. Lucia Dudžiková [/pullquote-left]