Pamäť miest

Príbehy a povesti viažuce sa k pomenovaniam chotára[1] – v spomienkach obyvateľov Ružbách

Chotárne názvy v extraviláne obce Vyšné Ružbachy nám napovedajú, že za týmito miestami sa skrýva nejaký príbeh. Či už sú to oficiálne názvy, alebo si pomenúvajú niektoré časti chotára aj samotní Ružbašania. Takýto je aj príbeh „Vlčieho kopca“:

Vlčí kopec

Opisuje 30-ročný muž: Nad kameňolomom je veľa lúk, to vieš. No a keď ty pôjdeš po tých lúkach, hore a hore, tak prídeš do hustého lesa. Je to hore na kopci. Tak tam je to. Sú tam vlci. Vážne. Raz som tam bol a nebolo mi všetko jedno. Musíš si dávať pozor, či tam sú alebo nie. Môžu ležať hocikde v húštine. Tam kdesi vedie aj vlčí chodníček. Videl som raz z okna svorku vlkov, ako bežia tým kopcom.“

povesti1

Iné však majú osobitý príbeh a vysvetlenie, ktoré sa najčastejšie odvodzuje od histórie. Niektoré časti obce však žijú vlastným životom. Ako napríklad príbeh o tom, že v chotári obce sa nachádza vyhasnutá sopka:

 

O Kukure

Pod kopcom Kukura je taká červená hlina. A ten kopec, to bola sopka a vybuchovala, z toho je tá hlina červená.“

 

O tajuplných Vyšeľakoch

Vysvetľuje podľa spomienok 50-ročný obyvateľ: „Vyšeľaky, tak sa to volá v jednom kúte. Ako sa ide do kameňolomu, a to je v takom kúte. Veľmi temný kút, málo slnka. Ľudia tam neradi chodili. Tam pôvodne ľudí, ktorí si sami siahli na život,  obesili sa či inak zmárnili, tak vlastne ich tam chodili pochovať. Nesmeli byť na cintoríne, nesmelo sa im vyzváňať, nemohol ich kňaz pochovať. Zostalo to celé len na tej rodine. Po západe slnka ich mohli vziať na kárach, zaviesť a pochovať toho nebožtíka na Vyšeľaky. Mohli vykopať dieru v lese a len tak ho zahrabať. Nesmel byť na cintoríne. A toto sa tradovalo ešte začiatkom 20. storočia. Je to veľmi strašidelné miesto. To miesto zostalo ako taký prales, do lesa tam nikto nechodil. Nikto tam nešiel ani kravy pásť, ani nič. Báli sa tam pásť len kvôli tomu, že sa tam pochovávalo  takých ľudí, ktorí sa sami zmárnili. To sa volalo Vyšeľaky, akože obesenci. Po goralsky „vyšou“, akože visel, „vjesou še“ – vešal sa, obesil sa. Tam, v tých miestach, hraničí chotár Nižných Ružbách, Podolínca a náš. Je to v takom kúte, presne v tom rohu. Presne určené a vymedzené miesto, tam ich pochovávali.“

Tajuplný príbeh tejto časti obce ostal v pamäti viacerých. O tomto mieste spomína aj iný 30-ročný muž: „Nad kameňolomom je lúka a taký divný les. Nad ním je kopec, ktorý som počul, že sa volá vrch obesencov. Tam, že viacero ľudí spáchalo samovraždu, keď sa tam vybrali. A ten les je vážne divný. Taký poprekrúcaný prales.“

 

Takéto príbehy sa skrývajú aj za ďalšími časťami obce:

Za dymnice:  „Za dymnice, Za čemnice, to je akože od toho, že sa tam dymilo. Pálilo sa tam vraj niekedy drevené uhlie.“

Modžinek: „Modžinek, hore nad Úbočou, vrch čo je, smerom už k Nižným Ružbachom, tam sa to tak volá. Celý ten Modžinek bol zarastený modrínmi. Modžín je miestny goralský názov pre červený smrek. A celý ten kopec sa tak volal, lebo tam pôvodne rástli tie červené smreky. Jeden starý človek, ktorý robil kostolníka, už je nebohý, ja som sa ho ešte kedysi dávno pýtal, že ako to bolo s Modžinkom, tak on mi hovoril, že ešte ich stará izba, na ktorej on neskôr postavil svoj dom, že bola z toho dreva z Modžinka stavaná, že on si pamätal, že dedo mu vravel, že to je ešte z toho dreva stavané. Tak po tom sa to volá.“

Konty:  „Konty, teraz  Kúty, čo sa  volá časť chotára, to je preto, lebo je to už k Podolíncu, blízko druhého chotára. Boli to ohraničené také kúty lesa,  ohraničené lúkami.“

Hamriská:  „Hamriská, to sa volá tak, lebo tu dakedy dávno boli hámre. To je poniže cintorína. Tam okolo potoka. Kameň tam aj lámali.“

Brodek:  Brodek, to je od brodiť. Za dedinou bol potok, a tam bolo miesto, kde sa dalo cez neho prejsť. Od toho to vzniklo, aj keď ten potok už teraz tečie inou cestou, názov sa zachoval.“

Pľustová:  „Pľustová, to je od goralského slova zmočiť sa, omočiť sa – uľustou še, uľustala  še. Tak na tom mieste boli niekedy veľké močiare. Pôvodne, ale teraz tam už nie sú.“

Za scavu:  „Za scavou,  volajú to tak kvôli vode. Minerálnu vodu, ktorá vyviera v tých miestach, volajú v nárečí scava – šťava. A tak od toho je odvodený tento názov.“

Na mlaky: Spomína 50-ročný muž z Ružbách: „Pri kameňolome na ceste, tam boli vždy veľké mláky. Aj teraz tam niekedy sú. Tak to tam  volajú Na mláky.“

Horbek: „Horbek, to je od chrbár, hrbatý. Ten kopec má taký zvláštny tvar ako chrbát.“

Suchá hora:  „Suchá hora, to je tiež odvodené od toho, že je tam veľmi sucho. Rastie tam veľa suchohríbov. Tá voda vždy kamsi vsiakne. Iné kopce sú po daždi mokrejšie, ale táto je vždy voľajaká suchá. Možno je to odvodené od toho.“

povesti2

Turová: „Turová, tam viem, že žilo také zviera. Tur divý… Videl som aj fotku vystrihnutú z novín. Kronikár, ktorý vtedy písal kroniku a písal aj o vzniku tohto názvu, nalepil fotku, obrázok tura divého, aby sa nezabudlo, ako vyzeral, a že žil tu.“

„Viem presne, od čoho vznikol názov Turová. Dedo mi hovorili, že kedysi dávno žil v našom chotári istý zbojník, ktorého volali Turoň. Že vraj si aj nejaký poklad skryl pod Kyčorou a na Turovej sa skrýval. Teda od neho, od jeho mena. Ako spomienka na to, že v tej časti chotára žil, vznikol ten názov.“

Učiteľova lúka: „Učiteľova lúka, to je parcela za Jankovou dolinkou. Tá patrila učiteľom, ktorí tu učili. Mali statok a gazdovstvo, ale mali aj pridelené lúky. Komu predtým patrila, neviem, ale učitelia mali určite pridelené lúky v lesoch, aby ich užívali.“

Na modzeľach: „Na modzeľach. To je možno odvodené od toho, že na mozole. Je to v miestach starého kameňolomu. Bolo treba tvrdo pracovať a makať. Bola tam aj vápenná pec, do 1948 roku, kedy bol kameňolom znárodnený. Kameň, ktorý bol rozdrobený a nemohli ho predať, tak ten vypaľovali a robili z neho vápno.“

Smrtná jama: „Smrtná jama, v miestnom nárečí „Šmjerdžonka“, od slovenského smrdieť, je kráter, ktorý vznikol únikmi jedovatých horúcich plynov. Dodnes uniká CO2 a spôsobuje smrť vtákov a drobnej zveri, aj keď sa hovorilo, že už usmrtila kravy aj človeka. Pamätám si veľa súvislostí s úmrtiami človeka. Nie však z mojej pamäti, ale rodičia mi o tom hovorili. Akási žena bola zavraždená a podhodená. Vrahovia sa snažili zamaskovať vraždu. Aj zver sa tam niekedy našla. Lenže teraz už uniká omnoho menej plynov. Teraz je tráva mierne zažltnutá, aj to len trochu. Niekedy bola tráva viac spálená, stále zosušená v celej smrtnej jame. Stal sa aj taký prípad, že deti tam zašli, aj kravy zdochli. V 30. rokoch úrady prikázali ohradiť to miesto ostnatým drôtom. Niekedy tam bolo toho veľa uhynutého – vrany, vtáky, mačky, líšky. Určite to tam nikto nepodhodil, samo to tam zdochlo. Niekedy mali ľudia oveľa väčšiu úctu ku prírode ako majú teraz.“

Text:Mgr. Martina Sekulová, PhD.

Ilustrácie: Veronika Grančayová

Použitá literatúra a zdroje:

Michálek, J. 1990.  Zvonové studničky. Tatran, Bratislava.

Sekulová, M. 2002. Toponymické povesti vo Vyšných Ružbachoch. Správa z terénneho výskumu. Katedra etnológie a kultúrnej antropológie FiF UK Bratislava.

Kronika obce Vyšné Ružbachy

[1] Zoznam chotárnych názvov vo Vyšných Ružbachoch – slovensky a v zátvorke goralsky: Zoznam chotárnych názvov:  Pod červenú horu (Pod czervonou gorou), Za červenú horu (Za czervonou gorou), Zelard (Seľard), Nad Konard,  Žďáry (Zdzary), Smardzová (Smardzova), Lenk (Link), Rury (Ruly), Nad šťavku (Nad Scafkou) , Úboč  (Uboc), Humraj (Humrai), Podpaseky (Podpašeky), Tolky (Tolky), Perdač (Perdac), Modrinek (Modžinek),

Roveň (Roveň), Renčava  (Rencava), Valinek  (Valinek), Za ščavu (Za scavu), Na mlaky (Na mlaky), Horbek  (Horbek), Lustová (Lustova), Konty (Konty), Čerteš (Czertes), Suchá hora  (Suha gora), Groty  (Groty), Úplaz   (Uplaz), Pod groty (Pod viersek), Bukovinka (Bukovinka), Stredné   (Šrednie), Barvienková  (Barvinkova), Cerchla  (Cerchla), Poľana   (Poľana), Za žďary (Za zdzary).