O tajomných jaskyniach, štôlniach a pokladoch

O jaskyniach vo Vyšných Ružbachoch sa šušká dlho – vedia o nich nielen tí najstarší a najstaršie, ale aj mladí ľudia, ktorí na nich naďabili pri svojich potulkách obecným chotárom. Niektoré sú výsledkom prirodzeného pôsobenia prírodných živlov vo vápencovom podloží, iné vznikli rukou človeka. Ktorého? Prečo? Aký mal na to dôvod? Tieto otázky si už kládli mnohí. A príbehy našich najstarších obyvateľov prinášajú odpovede. 70-ročného muž si spomína na ne takto: „V lese je jedna taká jaskyňa. Je dlhá a má klenbu. Viem, lebo som tam bol. Je to pod Soviou poľanou. Ukážem ti to keď chceš. Jedna dlhá vysekaná chodba ide rovno a potom sa náhle zakriví – tak dva a pol metra. A vedľa je vysekaná ešte ďalšia chodba, ale tá je oveľa kratšia. No a moja mamka mi to hovorili, že to vysekali Poliaci. A nejakú čiernu rudu tam dolovali. To je ale nepodložené, tomu nikto neverí, že tu také čosi v hore je, ale je to naozaj pravda. Prisahám Bohu. Keď chceš, tak tam s tebou pôjdem a ukážem ti to. Vezmeme si čakan, sekerku, fakľu alebo sviečky a pôjdeme. To ti je čierne ako uhlie. To tí Poliaci potajomky vysekali a dolovali. Potom to do Poľska odvážali.“

Viem, že jednu časť chotára volali Štôlňa. Tam, kde je teraz Dukla, liečebný dom, tak tam to volali Štôlňa. Tam vraj bola údajne niekedy štôlňa. Tam sa údajne niečo ťažilo, už potom keď vŕtali vrt nad Duklou, tak tá štôlňa sa zaliala vodou. K tomu by sa mohla viazať taká príhoda, že keď chlapi vŕtali ten vrt Izabella, ten prameň. V roku 1929 to dal Zamoyski vŕtať, takže tento údaj musí byť starší. Muselo ísť o nejaký starší vrt, keď sa Zamoyski nespomína. Chlapi, ktorí pracovali na vŕtaní tej štôlne, toho prameňa mali zakázané prevŕtavať hlbšie, aby neprehlbovali. No ten, čo im to prikázal odišiel kamsi, niečo si zariadiť alebo vybaviť a tí chlapi ako naschvál, porušili ten príkaz a vlastne vtedy prevŕtali akýsi kameň, určitú vrstvu kameňa a obrovský tlak vytryskol z tej zeme a všetko zalial. Celú tú šachtu, celú tú štôlňu. Neviem, či sa robotníci zachránili, lebo toto sa len ústne traduje. A bol tam potom taký močiar, taký bahnistý terén a prepadli sa tam kone aj s vozom v tom teréne. To všetko nad Duklou, tam boli močiare akési..“

Z potuliek obcou, ale aj z historickej literatúry vieme, že v našej obci sa ťažil napríklad vápenec. Mnohí však od svojich prastarých rodičov vedia, že náš chotár ukrýva aj iné vzácne bohatstvo – zlato. Zlato a jeho ložiská sa pretavili do rôznych príbehov. Je to skutočne tak? Alebo je to rozprávka? Posúďte sami. Na pravdivé okolnosti sa rozpomína 55-ročná obyvateľka: Tento príbeh je veľmi starý. Nie je to výmysel. Je založený na skutočnej udalosti, ktorá sa naozaj stala. Neklamem ťa, ale nemusíš mi veriť. Od starého (meno obyvateľa V. Ružbách), jeho otca brat mi to hovoril. On je zať starého (meno obyvateľa V. Ružbách). A jemu to hovoril ešte jeho otec. Keď zomieral starý (meno obyvateľa V. Ružbách), tak mal 83 rokov a tento príbeh prežil ešte jeho dedo. Všetko, o čom ti chcem povedať, sa stalo tak pred 150 – 200 rokmi. Keď prišiel 15. september, tak sa kravy nechávali v hore na samopašu. Do 15. septembra stále niekto kravy pásol, ale potom sme ich nechávali len tak sa celý deň samé pásť. Tak ten dedo bol vtedy ešte mladý, keď sa to stalo. Mal 30 rokov. Šiel teda do hory po tie kravy. Pod Vanzľohom je rašelina. Preto toto miesto ľudia začali volať Čierna studňa. A tadiaľ on šiel po tie kravy. Keď tu zrazu z nenazdajky stretol 4 kupcov zahalených, ktorí boli na koňoch. Neboli však nášho pôvodu. Boli to Poliaci. A zvláštne bolo, ako mali podkuté kone. Mali na nich podkovy pribité naopak. Keď kráčali smerom od dediny, to vyzeralo, akoby šli opačne. No a teda tí kupci sypali do pripravených vriec akýsi piesok. Nebol to obyčajný piesok. Bol premiešaný so zlatom, s kúskami zlata. A oni ten piesok brali, nakladali na kone a preč odnášali. Lenže keďže on ich tajomstvo zistil, nechceli, aby to niekomu povedal. A tak sa rozhodli zabiť ho, že aby to nevyšlo najavo, že pod Vanzľohom je zlato. Lenže on bol človek chudobný, mal rodinu, začal ich o život prosiť. Sľuboval im hocičo, aj majetok aj kravku, že im dá, len nech mu oni život nevezmú. Naveľa ich nakoniec voľajako presvedčil, aby mu život nechali. Keď oni v tom kríž vybrali a on musel na pánaboha prisahať, že to, čo videl a zažil, nikdy nikomu nepovie a na to miesto nikdy nepríde a zlato hľadať nebude. S tým ho prepustili. A on naozaj, nikdy za celý dlhý život, za 50 rokov tam ani nešiel, ani to nikomu nevyzradil. Lenže na smrteľnej posteli keď ležal, sa rozhodol povedať svoje veľké tajomstvo najstaršiemu synovi. Cítil, že už zomiera a tak si syna dal zavolať a tajomstvo mu povedal. No a synovia a vnuci chceli zlato nájsť. Vzali starého a aj s posteľou ho po chotári nosili, aby im to miesto ukázal. Ale chotár sa za roky zmenil, zarástol a starý človek toto miesto už nenašiel. Po jeho smrti jeho vnuci mnohokrát tieto miesta preliezli a presnorili, ale zlato nenašli. Ešte doteraz tam niekde musí byť.“

Pozn.: Spracovala Mgr. Martina Sekulová, PhD.na základe etnologického výskumu zameraného na folklór, ktorý vo Vyšných Ružbachoch prebehol v roku 2002.